„Adamko je obyčajný chlapec, ktorý vyrastá v rodine s dvoma bratmi a veľmi ma prekvapil jeho čin. Myslím si, že vyrastá z neho chlapec, ktorý je síce malý, ale svojím činom je už dnes veľký a píšu o ňom aj noviny v zahraničí. Teším sa, že už dnes môžeme hovoriť o ňom, ako o človeku s veľkým srdcom, pretože pomohol piatim bratom z Ugandy, ktorých videl iba na fotografiách. Ich smutný a ťažký životný príbeh, ktorý sa Adamko dozvedel od tety Margriet Mikkelsen, ktorá žije v Holandsku a pracuje v nadácii na pomoc deťom v Ugande, ho tak zaujal a aj dojal, že urobil niečo, čo si zaslúži pozornosť nás všetkých. Na svoje narodeniny si od nikoho z rodiny neprial žiadne hračky ani žiadne dary, ale všetkých poprosil, aby mu darovali peniaze. Tak sme sa celá rodina dohodli, že mu vyhovieme. Domnievali sme sa, že si chce kúpiť novú hokejku alebo dres, keďže hrá hokej. Veľkým prekvapením pre nás všetkých bolo, že Adamko po svojej narodeninovej oslave dal svoje peniaze mamke a povedal jej: „Mamička, rád by som daroval tieto peniažky deťom z Ugandy, tí ich viac potrebujú ako ja. Ja mám všetko, čo potrebujem a týmto spôsobom by som im rád pomohol v nešťastí.“ V ten deň aj tak urobili, napísali tete Margriet do Holandska mail a darovanú sumu 120,- eur preposlali na účet nadácie. Za tieto peniaze bola pre chlapcov zabezpečená zdravotná starostlivosť, dostali nové matrace na spanie a sieťku na komáre, jedlo a pitnú vodu, ktorá je pre nich najväčším darom. Adamko o svojom skutku porozprával svojej pani učiteľke a pripravil prezentáciu, v ktorej tieto chudobné deti z Ugandy predstavil aj svojim spolužiakom. Jeho čin ich inšpiroval a celý kolektív sa rozhodol pomôcť mu v jeho iniciatíve. Triedna pani učiteľka zorganizovala v triede zbierku školských potrieb a oblečenia a spoločne všetko zabalili do balí kov a poslali do humánnej nadácie v Holandsku. Odtiaľ už veci putovali k novým priateľom z Ugandy. Samotný Adamko bol nadšený zo záujmu svojich spolužiakov, ktorí chceli tiež pomôcť a povedal: „Som šťastný, že som chlapcom pomohol. Určite to nebolo poslednýkrát. Chcel by som, aby čo najviac šťastných detí urobilo radosť druhým. Veď myslieť na iných a pomáhať im, je najkrajšia vec“. Je úžasné, že sa malý deväťročný chlapec podieľal na niečom humánnom, čo v dnešnom svete je vzácnosťou a neobyčajným prejavom ľudskosti a „človečenstva“.

List napísala Ľudmila Držíková, Adamova teta a Mgr. Renáta Goriláková, pedagóg, skutok vykonal Adam Kreškóci,v šk. roku 2014/2015 žiak 4. triedy, ZŠ Nábrežná 95, Nové Zámky