„Pred štyrmi rokmi mali do našej školy prestúpiť trojičky, jedno z tých detí má mozgovú obrnu a mamička by chodila s dieťaťom na vyučovanie. …Za útlou maminkou vošla drobná Janka, za ňou Danka a v tom to prišlo. Za pomoci starého otca vošiel Kubko. Zoznámili sme sa. Rozplakala som sa, mamka tiež a Kubko so sestričkami bol prijatý na našu školu… A tu sa začína príbeh: Bubo Kubko nebehal sám. Keď sa niekam presúval, tak mu to najlepšie išlo po štyroch. Deti boli asi prvú prestávku prekvapené a potom to začalo a pokračovalo ďalších tri a pol roka. Predbiehanie v tom, kto bude Kubkovi pomáhať, kto bude Kubkovi vybaľovať desiatu, kto ho nakŕmi keď mal jogurt, kto mu nachystá knihy, kto bude držať zmrzku, aby sa mu podarilo úspešne lízať… Dievčatá ho častokrát zaviezli na toaletu bez toho, aby ma požiadali o pomoc, umyli mu ruky. A tie hry! Zabávali ho, aby to bolo jemu prirodzené, častokrát mu až doteraz robievali „opičky“, len aby ho pobavili. Bola som v šoku a dojatá. Boli neuveriteľní. Keď Kubko prišiel z inej školy, nepísal, čítal slabúčko. Mal prepadnúť a odporúčali ho na špeciálnu školu. Pokúsili sme sa o iný systém a zabral. A čo s tým má spoločné hrdinský čin detí zo štvrtej bé? Každý jeden Kubkov úspech, keď aj nepatrný až doteraz odmieňali potleskom, až ováciami. Bol to preňho hnací motor pri jeho neuveriteľnej snahe učiť sa. Dievčatá majú v sebe asi prirodzený materský cit, tak to som ešte brala. Ale keď som počas tých štyroch rokov sledovala chlapcov, ako im Kubko nie je ľahostajný, ako vždy mu boli oporou. A to mali 7, 8, 9 rokov. Kubko potreboval špeciálnu lavicu. Polohovateľnú. Keď k nám prišiel, mal starú s vyrobenou drevenou zarážkou, aby mu nepadali veci. Lavica, ktorú potreboval, bola príliš drahá. A tak sme si s deťmi povedali, že s tým niečo musíme urobiť. Zorganizovali sme benefičnú zbierku. Vyzbierali sme 400 Eur. Vyšlo nielen na lavicu, ale aj na špeciálnu stoličku, čo má pre neho veľký význam, vzhľadom na to, že väčšinu dňa presedí. Vždy mám slzy v očiach, keď ho vezmeme do telocvične. Sú úžasní! Okolo neho, ako ochranka. Všetci. Aj Kubo, aj oni. Sú to priateľské a dobré deti s veľkým srdcom. Tento rok sme sa rozlúčili, idú do piateho ročníka. A ja viem, že ich pomoc bude pokračovať. Som si istá. A prečo sa môj príbeh volá BUBO ? Lebo tak voláme trojíčky, ktoré nesmierne obohatili našu triedu. Jaja, Dada a BUBO. Moji štvrtáci už nie sú JA, ale krásne MY !”

List napísala Beáta Jamrišková, pedgóg, čin vykonal v šk. roku 2014/2015 kolektív žiakov 4. triedy, Spojená škola F. Hanáka, A. Hlinku 44 Prievidza