„Jedného dňa som skoro prišla o najlepšiu kamarátku. Žijem v Cigli, podhorskej dedinke pri Prievidzi, so svojou rodinou a najlepšou kamarátkou – Denkou. Je to malý psík s hrdzavou srsťou a vždy usmiatymi očami. Bol pekný deň a Alex, sused odvedľa, navrhol , aby sme sa šli prejsť aj s Denkou k jazeru za dedinou. Je to vlastne štrkovisko zaliate vodou. Často sa v ňom kúpu ľudia, ale aj ich psí miláčikovia. Denka má rada vodu, takže vedela, že si môže zaplávať. Po brehoch štrkoviska je natiahnutá fólia, na ktorej sa veľmi šmýka. Denka sa v návale radosti rozbehla a… nohy sa jej rozleteli, pleskla do vody a veľmi sa čudovala. Na breh sa jej ťažko vracalo, pretože jej to nedovoľovala šmykľavá fólia. Strašne som sa zľakla a kričala o pomoc. Ja totiž nie som dobrý plavec. Môj krik začulo nejaké, pre nás cudzie dievča. Pribehla k nám, a keď videla, že psík má problémy, skočila za ním a vytiahla ho von. Tak som sa zoznámila s Kikou – šiestačkou z neďalekej dedinky Koš. Veľmi som jej ďakovala za Denku, s ktorou som sa v mysli lúčila. S Kristínkou sa stretávam doteraz.“

List napísala Tatiana Dvorská, v šk. roku 2014/2015 žiačka 5. triedy, ZŠ Malonecpalská 206/37, Prievidza, skutok vykonalaKristína Sedliačková, v šk. roku 2014/2015 žiačka 6. triedy, Nová 525, Koš