„Môj ocino je poľovník. Raz, keď šiel do lesa, videl na lúke malú srnku, ktorá plakala, pretože vedľa nej ležala jej mŕtva mama. Bolo obdobie žatvy a keď srnky vybehli na lúku, akurát vtedy tadiaľ prešiel kombajn a mamu zabil. Malá srnka stihla uniknúť, ale mala vážne zlomenú nohu. Toto sŕnča malo sotva 5 dní a nevedelo sa o seba postarať. Tak sme ju teda vzali domov, pretože s takýmito zraneniami máme skúsenosti. Spravila som jej miesto, kde si môže odpočinúť a každú hodinu jej zarábala mlieko. Potom som ju kŕmila z fľašky. Nohu som jej raz za dva dni previazala a natrela. Postupne sa jej noha začala hojiť. Bývame pri lese a tak sme ju začali púšťať aj tam. Keď mala rok, pustila som ju do lesa už navždy, lebo som vedela, že sa o seba dokáže postarať už sama. Doteraz nás chodí navštevovať aj so svojimi malými. Ja jej nosím jedlo doteraz a ona sa mi za to odvďačuje tak, že sa chodí sem – tam ukázať až na náš dvor.”

List napísala a skutok vykonala Laura Antolová, v šk. roku 2014/2015 žiačka II. OG, Gymnázium Párovská 1, Nitra