„Lívia je žiačka 6. ročníka, veselá, milá, usmiata. Niekedy však tieto emócie zatieni smútok a plač. Bohužiaľ často vnímame deti cez to, čo vedia a nevedia, aké majú vyučovacie výsledky a nevieme, čo všetko sa skrýva za ich „negatívnymi prejavmi“. Nevieme čo cítia, prežívajú, ani to, čo dokážu urobiť a zvládnuť mimo vyučovania, ako fungujú v rodine. Takým príkladom je práve Lívia, o ktorej som tiež tak málo vedela. V súčasnosti nosí v sebe smútok za babinkou, ktorá dlhé roky trpela na sklerózu multiplex, bola pripútaná na lôžko a žila práve v Livkinej rodine. Už ako malé dievčatko pomáhala pri drobných sebaobslužných prácach, hygiene, kŕmení a pod. Ráno, skôr ako išla do školy, bežala do izby, úsmevom a potešením odhrnula závesy na okne a s veľkou radosťou sa zvítali. Babina zvykla povedať : „Prišlo za mnou moje slniečko“. Ale to bol len začiatok dňa, pomohla, čo bolo potrebné pri jej diagnóze, utekala do školy, potom na tréning a keď prišla domov, prvá cesta viedla k babinke, podelila sa o zážitky zo školy aj z lodenice, kde trávi na tréningoch veľa času. Lívia každý deň pomáhala mamine s opaterou, robila také veci, ktoré sú možno nepríjemné aj pre dospelých – kŕmila ju, umývala, polohovala a keď bolo potrebné aj tie najnepríjemnejšie úkony. A všetko robila s veľkou láskou a babina to cítila. Nikto, ani spolužiaci nevedeli, čo všetko ona dokáže urobiť, koľko empatie a pochopenia pre potreby iných sa v nej skrýva. Sama nechápe, prečo o tom chcem napísať, vraj to nie je nič výnimočné. Výnimočné možno nie, ale vzácne práve v dnešnej dobe, keď sa mnohí na starých a chorých pozerajú ako na príťaž. Priznám sa, že tento skutok, ktorý sa odohrával za múrmi ich bytu, prekvapil aj mňa a je inšpiráciou do ďalšej práce s deťmi.”

 List napísala Mgr. Darina Bučková, pedagóg, skutok vykonala Lívia Vrecková, v šk. roku 2014/2015 žiačka 6. triedy, ZŠ Pribinova 123/9, Nováky