„Mala som babku, ku ktorej som mala veľmi blízky vzťah. Bola plná života, sebestačná až do dňa, keď sa jej na jednej nohe vyhodila jedna ranka. Namiesto toho, aby sa hojila, tak sa začala rozširovať. U doktorky jej stanovili diagnózu – Bercov vred. Chodila som v tedy do piatej triedy a mala som jedenásť rokov. Najskôr sa o babku starala moja mama. Zo začiatku sa držala, ale po čase zlé znášala pohľad na otvorenú ranu. Ja som mala túžbu stať sa zdravotnou sestrou. Mamu to príjemne prekvapilo, ale neverila tomu, že to dokážem. Ale dni ubiehali a potom týždne a ja som to zvládala. Zo začiatku som babke menila obväz iba jedenkrát za deň. Po čase sa rana zväčšovala a infekcia sa preniesla aj na druhú nohu. Babka pri chôdzi mala bolesti a tak sa nakoniec upustila a prestala chodiť. Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie. K bercovým vredom sa pridali ešte aj preležaniny, následkom stáleho ležania, ktoré bolo treba každý deň ošetrovať a čistiť dezinfekčným roztokom, čo bolo pre babku veľmi bolestivé. Nevadil mi pohľad na otvorené a mokvájuce rany, ale čo mi vadilo a zle som znášala, bol krik, keď som babke čistila dezinfekčným roztokom rany. Nakoniec sa kvôli zlému zdravotnému stavu dostala do nemocnice, kde zomrela. Starosť o babku nebola jednoduchá. Nemala som toľko času, ako moje rovesníčky, nesedela som pri televízore, alebo počítači, ale aj tak mi babka dala veľa. Aj keď bola chorá a nevládna, dala mi to, čo môže dať iba starý človek, ktorý už všeličo zažil a skúsil. Počas starania sa o ňu mi rozprávala príbehy z knihy, ktorá sa nazýva «ŽIVOT». Aj keď už nie je medzi nami, v mojom srdci má miesto, ktoré nikto iný nemôže nahradiť.”

List napísala a skutok vykonala Nikola Mikocziová, v šk. roku 2014/2015

žiačka 8. ročníka, ZŠ s MŠ Skalité-Kudlov 871